Dávne kultúry vyvinuli rôzne metódy tetovania. V mnohých indiánskych kmeňoch severnej a južnej Ameriky boli tetovania tvorené prepichovaním kože. Niektoré kmene vytvárali tetovanie tým, že vyrezávali obrazce do kože a do výsledných rán vtierali atrament, popol alebo iné farbivo. Týmto spôsobom tvorili tetovania aj Eskimáci.

Niektoré kmene východného Sibíru tvorili vpichy ihlou cez kožu a týmito ranami preťahovali povrázok napustený farbou.

V Polynézii a Mikronézii sa pigment aplikoval do kože poklepávaním na ostrý nástroj. Podobná metóda sa ešte aj dnes používa napríklad v Ázii či Japonsku.

Maurovia na Novom Zélande tetovanie tvorili malou ostrou kosťou, ktorou vyrezávali ryhy vzorov na tvár a chrbát. V osemnástom storočí, keď prišli do týchto končín Európania a ukázali miestnym obyvateľov kovy, začali Maurovia namiesto kosti používať kovové nástroje.
Na Havaji bol proces tetovania spojený s odriekaním modlitieb a tetovanie bolo spomienkovým nástrojom za mŕtvymi a to hlavne u dôležitých a vysokopostavených príbuzných.
Práve maurské a havajské tetovania patria do skupiny takzvaných Tribal tetovaní, inak povedané kmeňových. Jedná sa o pevný čierny obraz s abstraktnými tvarmi spojenými s ich tradičnými náboženstvami a vierou, že toto umenie sa naučili kedysi dávno od samotných bohov.

Historickým míľnikom v tetovaní a jeho obľube sa stal vynález elektrickej tetovacej ihly v roku 1891. Autorom vynálezu bol Američan Samuel O ‘ Reilly. Dovtedy trvalo vytetovanie aj malého obrázku celé hodiny, elektrická ihla skrátila túto dobu na minúty.

Ani dnes nie je tetovanie úplne bezbolestné. Najcitlivejšia je koža na kostiach, napríklad na lopatkách. Tetovacia ihla sa pohybuje veľmi rýchlo frekvenciou až 3000 vpichov za minútu. Farba je vpichovaná pod pokožku (epidermis) do ďalšej vrstvy kože – zamše (corium). Zamša obsahuje vo väzive uložené cievy, hladké svaly, potné a mazové žľazy a tiež zmyslové senzory. Vpichovať farbu len do pokožky by bolo síce menej bolestivé, ale vpichy by sa po čase vytratili, pretože z pokožky sa stále odlučujú odumreté bunky. Drobné kvapôčky farby, ktoré zanáša tetovacia ihla do zamše, sa usadzujú v bunkách a telo ich po čase obklopí ochranným kolagénom.

Tetovanie je takto uchované naveky.