Tetovanie je určitý druh kresby, pri ktorej sú pomocou tetovacej ihly čiastočky atramentu alebo iného farbiva nanášané pod kožu človeka. V odbornej terminológii ide o tzv. mikro-pigmentovú implantáciu.

Pôvod slova tetovanie sa obvykle odvodzuje od tahitského slova „tatu“ alebo „tatau“, čo znamená vyznačiť alebo vraziť. Tento druhý význam odkazuje na tradičné metódy nanášania kresby. V japončine sa na označenie tamojších tradičných metód nanášania návrhov alebo pre ľudí, ktorí toto nanášanie praktikujú, používa slovo „irezumi“. Pre metódy iného pôvodu ako japonského sa používa slovo „tetovanie”, v angličtine sa najčastejšie stretávame so slovom „tattoo“.

Tetovanie sa stalo veľmi obľúbeným v posledných desaťročiach v mnohých častiach sveta, hlavne v Severnej Amerike, Japonsku a v Európe. V týchto krajinách profesionálni tatéri povýšili svoje výtvory na umelecké diela a povzniesli tetovanie na seriózne a všeobecne uznávané umenie. Dôvodom, prečo sa tetovanie stalo formou skrášľovania tela pomerne neskoro, je fakt, že dnes ľudia pociťujú viac slobody na tento druh vyjadrenie seba samého, na rozdiel od generácie či dvoch pred nimi. Tetovanie sa stalo bežnou súčasťou imidžu filmových hviezd, populárnych hudobníkov či športovcov. V tradičných kultúrach sa tetovanie teší obnovenej obľube, pretože ľudia týchto kultúr sú pyšní na svoje kultúrne dedičstvo. V rámci tradičných alebo domorodých kultúr tetovanie vyjadruje úctu svojim koreňom a zvykom, nie je vyjadrením vnútorného vzdoru.

Tetovanie má dlhú tradíciu v rôznych častiach sveta. Ainu, pôvodní obyvatelia Japonska, sa venovali tetovaniu tvárí. Tetovanie bolo rozšírené aj na Polynézii, Filipínach, Borneu, Samoe, v Afrike, Strednej Amerike, Japonsku a Číne. Tetovanie bolo bežné aj u určitých náboženských skupín v staroveku v oblasti Stredomoria, čo pravdepodobne viedlo k zákazu tohto zvyku v Starom Zákone.

Tetovanie v praveku

Tetovanie bolo zaužívaným zvykom v Eurázii od neolitických čias. Poukazuje na to aj mumifikované telo „Ötziho“ nájdené v Alpách, ktorého vek sa odhaduje na 5300 rokov. Práve v tejtodobe žil s najväčšou pravdepodobnosťou ľadový muž Ötzi. Jeho telo, bolo nájdené v mumifikovanej podobe v ľadovci. Tento neolitický človek mal na svojom tele špeciálne terapeutické tetovania – malé paralelné čiary na nohách a v oblasti bedrového kĺbu. Tetovanie sa vtedy používalo hlavne ako ochrana proti kĺbnym ochoreniam a artróze. Prvoradá úloha tetovania rozhodne nebol vzhľad alebo estetika.

Potetované boli aj tri múmie nájdené v permafroste pohoria Altaj. Ich tetovania zahrňovali obrázky zvierat, ktoré boli vyobrazené pomocou kriviek. Tetovanie “Pazyrského muža“, ktorý bol tetovaný pozdĺž chrbtice a na pravom členku, bolo zas vyhotovené z veľkého počtu malých bodiek.

Používalo sa tiež pri náboženských rituáloch ako vyjadrenie príslušnosti k určitej náboženskej skupine. Stalo sa tiež prejavom tradície a príslušnosti k istému kmeňu. Ľudia tiež verili, že ochráni pred zlými duchmi a chorobami. Na Borneu si domorodci nechali takto tetovať prsty na rukách a tiež zápästia.

Prvé techniky tetovania v tom pravom slova zmysle boli nájdené u starovekých kultúr Egypta. Odkiaľ sa rozšírilo do Grécka, na Krétu a tiež do Perzie a Arábie. Na všetkých týchto miestach dochádzalo k formovaniu štýlu a metódy tetovania. Grékovia používali tetovanie hlavne pre identifikáciu špiónov, ktorí sa podľa neho na nepriateľskom území navzájom spoznali. Rimania sa rozhodli pomocou tetovania označovať zločincov a otrokov. Ľudia pochádzajúci z rodu Ainu v západnej Ázií si vďaka tetovaniu preukazovali svoje spoločenské postavenie. Ženy, ktoré vlastnili tetovanie, ním ukazovali, že sú už vydaté.

Znovuobjavenie tetovania

Západný svet na tom bol veľmi podobne. Briti sa nechávali tetovať tiež pri rôznych ceremóniách. Dáni, Saxoni a iné severnejšie položené národy chceli, aby im boli na kožu vytetované znaky ich erbov, ktoré vyobrazovali jednotlivé rody. V roku 787 bolo tetovanie zakázané pápežom Hadriánom. Nestalo sa tak, ale vo Veľkej Británii, kde toto umenie zažilo neobyčajný rozkvet, a to až do roku 1066. Po úpadku tetovanie v západnej časti sveta sa rozvíjalo hlavne na ďalekom východe. V Japonsku sa začali tetovaním označovať väzni a neskôr sa tetovanie stalo symbolom vzbury. Začalo sa tiež objavovať v súvislosti s japonskou zločineckou organizáciou Yakuza. Na západe došlo k znovuobjaveniu tetovania až v 17 storočí, pretože práve v tejto dobe sa vrátil zo svojich objaviteľských ciest William Dampier a do Londýna so sebou priviezol muža z Polynézie, ktorý sa zapísal do histórie ako Pomaľovaný princ. V očiach verejnosti sa stal okamžite atrakciou. Inšpirovala sa ním hlavne horná trieda Londýnčanov, ktorí sa potom nechali tetovať na diskrétnych miestach. Samotný proces tetovania bol vtedy veľmi bolestivý, pretože sa farba nanášala pomocou ihly. Prvý tetovací prístroj prišiel až v roku 1891 a patentovať si ho nechal Samuel O´Reilly. Pracoval podobne ako Edisonom vymyslené elektrické pero. Bolestivosť bola oveľa menšia vďaka rýchlejšej frekvencii práce.

Súčasné tetovanie

V dnešnej dobe tetovanie prežíva renesanciu, kedy ja na tento druh umenia pozerané ako na úplne obyčajnú záležitosť. Farby, ktoré sa v dnešnej doby používajú, sú ekologické a zdraviu nezávadné.